Život s maskou
Človek hrá vo svojom živote rôzne role. Celý život je vlastne jedno veľké divadelné predstavenie, kde hráme svoje úlohy. To by ani nebol taký problém, lebo predsa sme matky, dcéry, ..atď…avšak počas tohto hrania zabúdame na seba, zabúdame na to, kým sme v skutočnosti. Až tak sa snažíme vyhovieť okoliu, ich očakávaniu, že zabudneme na seba, na svoje túžby a na svoje sny.
Prečo je to tak??? Pozrime sa na to bližšie…
Človek sa rodí ako čistá bytosť, ale kým dovrší 50.-ty rok života, už nevie kým je a čo chce…
Nemalo by byť zmyslom nášho života, od narodenia, vybudovanie našej vlastnej osobnosti? Od počatia až po narodenie je obdobie, kedy sa zapisujú do malého človiečika jeho základné schopnosti a vlastnosti. Zmyslom človeka je po narodení sa naučiť žiť s týmito schopnosťami a používať tieto schopnosti na vybudovanie samého seba. Avšak nerátame s tým, čo príde potom. Máme jeden rok, a začnú nám diktovať, čo je dobré, čo je zlé…a to najprv rodičia. Keďže oni nám môžu odovzdať len to, čo majú v sebe. Napríklad, ak má matka strach z výšok, automaticky, ako náhle budeme niekde vysoko, blízko okien, nás bude varovať…nechoď tam, spadneš,..si vysoko…výška je nebezpečná…to sa zapíše, a my máme prvý blok vo svojom podvedomí. Potom pôjdeme do škôlky, kde to pokračuje ďalej…to zelené musíš zjesť, lebo je zdravé…usmievaj sa tak, aby sme Ti nevideli zuby, lebo vyzeráš, ako zajko….atď…tým sa pridávajú ďalšie bloky do podvedomia… Pôjdeme do školy kde v prvom ročníku nám pôjde učivo ťažšie, a máme ďalšiu nálepku…nikdy nič nedosiahneš, si hlupák…Vydáme sa, alebo oženíme sa a keď prejde zamilované obdobie, pokračuje sa to…nič nerobíš, si nanič…si lenivý…škaredý, tučný…atď…ačlovek vstúpi do istého stereotypu, pridá sa k davu, aby zbytočne nevyčnieval a prežíva takýto život. Ráno vstane, pôjde do roboty, kde celý deň sleduje hodinky a čaká, kedy sa už konečne skončí pracovný čas, kedy môže vypadnúť. Keď skončí, pôjde domov, kde si zapne televízor, alebo počítač, ľahne si alebo si sadne na gauč, pozerá nejaké videá, filmy, ktoré sú úplne o ničom, ale aspoň “zabíja” čas, dokedy nepríde konečne večer a od únavy z toho ničnerobenia padne do postele…potom je ráno…a všetko sa začína od začiatku. A takto ide život ďalej. Pred ostatnými sa tvárime, že sme šťastní, veď predsa…, keďže nechceme uraziť toho druhého, tak presvedčím samu seba, že ten film rada pozerám..aj keď nie…ale časom tomu uverím, ako aj tomu, že môj každodenný život je šťastný,….že rada chodím do roboty a rada robím tú prácu, veď som sa to učila a robím to už 10, alebo 20 rokov…že to všetko je tak dobré…a najhoršie je, že tomu začnem veriť. Lebo je oveľa ľahšie mať tie masky na sebe, ako dať ich dole a vidieť seba, svoj život…radšej odstránime ľudí zo svojho okolia, ktorí nám držia zrkadlo a snažia sa nás prebudiť…lebo sme si zvykli. Celý svoj život žijeme s maskou, ale ak stratíme tú masku, nevieme kým sme….veď tak dlho sme sa učili hrať tú úlohu!!!!! Ale čo je vlastne pod tou maskou???? – to nevieme…a práve toho sa bojíme…človek má strach, že stratí svoj život, ktorý budoval tak dlho a tak ťažko…a potom čo povie okolie??? Lenže človek si neuvedomuje, že to je jeho vlastný život. A život máme len jeden. Jedna jediná možnosť. Buď využijeme tú možnosť, alebo nie a budeme hrať ďalej. Aj tak sa dá, len to má jeden háčik. Budeme mať 70 rokov, ale vtedy už človek neľutuje svoje neúspešné pokusy. Vtedy najviac ľutujeme to, čo sme mohli urobiť, ale sme to nikdy neurobili, lebo sme nemali na to dostatok odvahy. A práve preto je dôležité, aby sme sa ozvali, aby sme sa rozhodli pre život bez masky. Aby sme začali žiť svoj vlastný život, aby sme vyjadrili svoje názory, aby sme konečne povedali to, čo máme my radi. Nebojme sa toho, že nás okolie odsúdi, lebo to tak ani nebude. Budú si nás vážiť, že sme odvážny, jedinečný a prvý, ktorý vyjadril svoje názory a začal žiť bez masky……
Nezabudnime, že každý je jedinečný a výnimočný, len sa treba sústrediť na svoje schopnosti a nebáť sa rozvíjať ich.