Chceš stavať raj či peklo?
Keď som rozmýšľala, ako začať, ako nadviazať na predchádzajúci článok a v hlave mi blúdilo veľa myšlienok, tu sa mi odrazu vynorila spomienka na moju maturitu. Bolo to už dávno, pred tridsiatimi rokmi. Ach, ako ten čas letí :)… Maturovala som na SPŠ – dopravnej v Košiciach a je zaujímavé, že dodnes si pamätám 🙂 tému mojej maturitnej práce z jazyka slovenského. Samozrejme, že tém, z ktorých som si mohla vybrať, bolo viacero, ale mňa, neviem prečo, zaujala práve táto: ,,Podaj mi ruku človek, chcem cítiť tvoje teplo. A teraz mi povedz, chceš stavať raj či peklo?“ (Andrej Plávka). Veľmi zaujímavá a hlboká svojou múdrosťou. A v dnešných časoch o nič menej aktuálna. Práve naopak. Cítite, ako sa všetko okolo nás mení? Príroda, počasie, svet, názory, ľudia? Nič sa nedeje len tak pre nič. Všetko má svoju príčinu. Korene siahajú veľmi hlboko do minulosti.
Nie raz sa ocitneme v situáciách, kedy nevieme, čo robiť, ako ďalej. Samozrejme musíme urobiť rozhodnutie, vyriešiť danú situáciu. Máme však slobodnú vôľu, môžeme sa rouhodnúť akokoľvek. Je to len na nás. Slobodná vôľa nám bola daná do vienka , stále ju používame, len sme akosi na to pozabudli. Vlastne si ju vôbec ani neuvedomujeme pri našich každodenných úkonoch, činnostiach či rituáloch. A keď sa na základe nášho rozhodnutia istá situácia nevyvinie tak, ako by sme si priali, sme znechutení, rozčarovaní a mrzutí, že svet nejde podľa našich predstáv. Hm, čo už… Musíme si však byť vedomí toho, že daná situácia nastala práve preto, že sme sa v istej rozhodujúcej chvíli presne takto rozhodli. Len, bohužiaľ, akosi veľmi rýchlo na to zabúdame. Z nezdaru viníme kde koho a čokoľvek. A dôvodov sa nájde viac, než dosť. Však? 🙂 A potom nadávame na manžela, manželku, na suseda, na kolegu, kolegov v práci, na systém, na celý svet…Preto sa nám takto vodí, lebo …Avšak smietko v oku druhého vidíme, ale brvno vo vlastnom oku nie… A pritom si neuvedomujeme, že za daný stav si môžeme my sami. Len my a nikto iný. Čo tak začať sa pozerať na svet inými očami, zobrať konečne zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk? Byť zodpovedný za svoje činy, slová? Za svoje zdravie, telo? Začať pekne krásne od seba? Začať rozmýšľať, uvažovať a nebrať všetko čo je mi podsúvané politikmi alebo masmédiami? Áno, ja viem, sú veci, ktoré zmeniť nejde. Ale je veľa takých, ktoré sa dajú, tak prečo to neurobiť?! Ja viem, nie je to jednoduché, ale musíme pochopiť, že všetky naše problémy nám ponúkajú istú príležitosť na náš rast a zmeny. Že väčšina pochádza z vibrácií, ktoré sme my sami vyslali. To, čo najviac potrebujeme, je zmena myslenia a ochota odpúšťať. Sme to ochotní urobiť?
Len takto začíname byť tvorcami života, sveta. Vedome. Najprv toho svojho, pomaly, zo dňa na deň, ako keď dieťa začína prvými krôčikmi “opáčať” zem. Veľakrát spadne, ale postupne sa stáva istejšie a istejšie. Samozrejme nejde to bez modrín a škrabancov. Ale všetko raz pominie, zahojí sa a vy sa stávate silnejšími a istejšími. Budujete, tvoríte sami seba a neskôr začnete svojim vplyvom pretvárať svet a životy svojich blízkych a postupne celého sveta. Nie je to úžasné? 🙂 Aký ho chcete mať? To, čo vidíme okolo seba, je naším zrkadlom. Je odrazom nás samých. Toho, čo vysielame. Ako sa nám páči? Sme spokojní, cítime radosť, pokoj či hnev, nepokoj, strach, frustráciu? Je treba si uvedomiť, že to, čo vysielame, dávame i prijímame, vracia sa nám späť. Na čo myslíme, to i priťahujeme. Aké sú naše myšlienky? Závidíme? Ohovárame? Sme neprajní? Či doprajeme, pochválime, tešíme sa z úspechu iných? Zákon akcie a reakcie platí vo všetkom. Kristus povedal: “Udržujte krb svojich myšlienok čistý”. Silu myšlienok si ani nevieme predstaviť. Čo si myslíme, to i vytvárame a tým sa i stávame. Spôsob, akým myslíme, aká je naša psychika a i to, ako sa stravujeme, sa prejavuje na našom zdraví. Naše fyzické telo, naša telesná schránka je toho veľmi dobrým dôkazom. Ako sa v ňom cítite? 🙂
Žiadne zmeny sa neudejú zo dňa na deň. Všetko potrebuje svoj čas, potrebuje dozrieť. Musíme začať pekne po poriadku práve sami u seba. Poriadok urobiť sami v sebe, vo svojom vnútri. Ako jarné upratovanie – zbaviť sa nepotrebného, nefunkčného. Nikto to za nás neurobí. Len treba nájsť v sebe silu a prebudiť ju k životu. A chcieť. Chceme? I to je o našej slobodnej voľbe. Ako sa rozhodneme?
Ing. Verbeníková Mária