Centrum Harmony

Keď vám niekto vraví, že to a to sa vo vašom veku už nerobí alebo že ste na to starý -á, ukľudni sa a tak podobne, od takéhoto človeka utekajte čo najďalej! Nepočúvajte ho! Nie je to pravda!

Ten, kto kradne vaše sny, vás zabíja.

Počas trvania môjho manželstva, a to bolo úctyhodných 25 rokov, som bola vzornou, tichou, skromnou, na seba zabúdajúcou manželkou. Poznala som len cestu do práce a domov. Domáce práce a starostlivosť o rodinu mi zaberali všetok voľný čas. Brala som to ako samozrejmosť. Ale časom, najmä keď deti dorastali a začali si budovať to svoje, čím ďalej, tým viac som sa samej pýtala: “Ako ďalej?! Keď deti odídu, nebude mať zmysel môj život?! To už pre mňa život skončil?! To už nič neexistuje, z čoho by som sa mohla tešiť, čosi, čo by môj život napĺňalo radosťou? Je prirodzené, aby som nič iné nepoznala len bolesť, choroby, návštevy lekárov, byť stále niekomu k dispozícii, po ruke, keď si to niekto zmyslí?!” Všetko sa vo mne búrilo. Mnohé ženy v tejto chvíli iste so mnou nesúhlasia. Osud každej vydatej ženy…Ale ja som rozhodne už odmietala byť len žienkou domácou. Vidina starej, ufrflanej ženy ma desila! A ja som tak chcela žiť, tešiť sa zo života, robiť niečo zmysluplné, byť aktívnou, starnúť so životom.

Moje návštevy posilňovne sa stávali častejšími ako návštevy lekárov, začala som sa zaujímať o stravovanie, módu, estetiku, alternatívnu medicínu. Keď som mala 42 rokov, zapísala som sa na štúdium na vysokú školu do Žiliny, ktorú som i úspešne zvládla. 🙂 V súčasnosti sa samoštúdiom zdokonaľujem v oblasti psychológie. Začala som objavovať svet neskutočných možností. Kráčať svojou vlastnou cestou, stáť si za svojou pravdou a konať v nej, chce riadnu dávku odvahy, vnútornej sily, trpezlivosti a pokory. Kto už raz nastúpi na svoju cestu, na svoju cestu hľadania svojej vlastnej pravdy a ide za hlasom svojho srdca, vie, že cesty späť už niet. Nie raz sa potkne, spadne… A opäť spadne a opäť vstane… utrie slzy. Je dôležité neostať “dole” pridlho. Je treba utrieť slzy, usmiať sa ísť. Pomoc stále príde v pravý čas. 🙂

Vštepené staré vzorce správania sa, výchova a spoločnosť nám bránia byť samým sebou. Tak, ako cítime. Často počúvame, ako sa máme správať, čo sa patrí a čo nie, čo a ako máme robiť. Už v detstve sa nám vštepuje, čo môžeme a čo nemôžeme. Výnimočnosť, jedinečnosť dieťaťa sa už v zárodku potláča, nemá čas sa ukázať v plnej kráse….To ako keby sme ruže trhali ešte nerozkvitnuté a hneď i zahodili a nenechali ich rozkvitnúť do plného kvetu . Ale povedzte, nevyvolá vám úsmev na tvári či srdce nepohladí práve ruža či iný kvet, ktorý tak nádherne rozkvitol? Či nežasneme pri pohľade na krásne rozkvitnutú lúku?

Ale my ľudia sme už raz takí, máme tendenciu už v zárodku ničiť všetko, čo nejde podľa našich predstáv, čo nám nepasuje, či keď niečomu, niekomu nerozumieme. Veď predsa nepotrebujeme nikoho, kto nám narúša pokojný tok života, kto ruší naše pohodlie, núti nás rozmýšľať, kto je nejakým spôsobom ,,iný“! Byť sám sebou je veru ťažké. Tí, ktorí chceli ísť svojou vlastnou cestou, to nikdy nemali ľahké. Najmä ženy. Také boli označované za čarodejnice, bosorky, stačilo na nich len prstom ukázať a už na nich čakala hranica. Len v časoch inkvizície ich bolo upálených na tisíce . V dnešnej dobe ženy upaľované na hranici nie sú, ale “upaľovať” sa dá i inak. Slovo má veľkú váhu. Vie pohladiť ale i veľmi ublížiť.

Sme tvorcami, ale aj ničiteľmi. Svet nám ponúka neskutočne veľa príležitostí a možností, prostredníctvom ktorých môžeme sami seba realizovať a tým i vytvárať svet okolo nás krajším a úžasnejším. Tvorme ho spolu. 🙂

(c) 2013 Autor: Mária Verbeníková Všetky práva vyhradené!